SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Monografia vyšla pri príležitosti 50. výročia odhalenia najvzácnejšej sochy slovenského spisovateľa v dejinách (r. 1973 v Kanade) a je vôbec prvou na svete, ktorá sa venuje tejto téme.

Autorka Mária Rapošová čitateľom predkladá pútavý príbeh sochy, ktorá bola vymodelovaná v roku 1959 svetoznámym sochárom Ivanom Meštrovićom (1883 – 1962). Vyhotovená mala byť v troch odliatkoch a umiestnená v Čile v meste Punta Arenas, kde Kukučín pôsobil ako lekár. Jednoduchý zámer však stroskotal a roky plynuli.

Až sa v roku 1969 istá Norma Leigh Rudinská (prekladateľka a literárna vedkyňa) spolu s manželom Júliusom Alexandrom (entomológ) v novinách dočítali, že v Južnej Amerike existuje sadrový odliatok sochy sediaceho M. Kukučína a hrozí mu rozpadnutie, pretože sa roky nenašli peniaze na odliatie sochy do bronzu a inštalovanie pomníka.

Manželia boli natoľko dojatí, že sa rozhodli, dať veci na poriadok na vlastné náklady. Po niekoľkoročnom úsilí sa im to podarilo a jednotlivé odliatky boli umiestnené na troch rôznych kontinentoch, za čo im patrí nekonečná vďaka. Na Slovensko dorazil tretí bronzový odliatok v roku 1982 a o dva roky neskôr bol inštalovaný v bratislavskej Medickej záhrade. Tento zápas – častokrát plný beznádeje - a samotný presun bronzových odliatkoch po dvoch oceánoch a troch kontinentoch zachytáva práve kniha Dráma medzinárodnej sochy Martina Kukučína.

Je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami, historickými dokumentmi a citátmi a je určená nielen odborníkom, ale poľahky a na „jeden šup“ ju prečíta aj laický čitateľ.
Ak vás kniha Márie Rapošovej, zaujala, nenechajte si ujsť ďalšiu jej knihu: Životná odysea Martina Kukučína, ktorá mapuje bohatý osud človeka, ktorého počas života poznali ako lekára Mateja Bencúra, no my ho poznáme ako spisovateľa Martina Kukučína.
Cena: 15,00 €

Životná odysea Martina Kukučína mapuje bohatý osud človeka, ktorého počas života poznali ako lekára Mateja Bencúra, no my ho poznáme ako spisovateľa Martina Kukučína.

Okrem iného sa dočítate o jeho šľachtickom pôvode i o tom, kde sa vzal jeho spisovateľský pseudonym (aj to, či sa píše s „i“ alebo „í“). S jeho životom sa však spája oveľa viac zaujímavostí - – napríklad, prečo si vymyslel tajné písmo, ktoré roky nik nevedel rozlúštiť a ako je možné, že z vkladnej knižky na jeho meno niekto vyberal peniaze.

Vedeli ste, že Matej Bencúr o jej existencii možno ani nevedel? Aj napriek tomu, že na nej boli uložené jeho skromné honoráre, on osobne na ňu nič nevložil, ani z nej nikdy nevybral – ale vklady a výbery sa uskutočňovali niekoľko rokov aj bez jeho podpisu.

Životopisná kniha mapuje jeho život po boku manželky Perice v Dalmácii i Amerike, kde mu – hoci veľmi šikovnému lekárovi s praxou – neuznali lekársky diplom. V Punta Arenas dokonca požíval takú úctu, že je po ňom pomenovaná poliklinika vo východnej časti mesta a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.

Kniha je veľmi ľahko čitateľná odborníkovi a laickému čitateľovi a končí sa púťou spisovateľových pozostatkov do rodných krajov.

Ak vás kniha Márie Rapošovej, zaujala, nenechajte si ujsť jej Drámu medzinárodnej sochy Martina Kukučína, v ktorej opisuje osud najvzácnejšej sochy nášho velikána v dejinách (r. 1973 v Kanade).
Cena: 15,00 €

Vedeli ste, že Národný cintorín v Martine, kde spí svoj večný sen zhruba 400 predstaviteľov našej histórie, vznikol pred takmer 240 rokmi? Rovnomenná kniha Zdena Ďurišku je prechádzkou našimi dejinami prostredníctvom životných príbehov týchto osobností. Odkrýva však aj históriu vzniku tohto pietneho miesta a postupné premeny, ktoré vyústili do vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1967.

Cintorín založili okolo roku 1780 a spočiatku sa veľmi nelíšil od iných vidieckych cintorínov. Postupne však vzniklo oplotenie z kameňov, ktoré mešťania dali doviezť v rokoch 1859 – 60 až z úpätí vrchov Malej Fatry. Neskôr prišlo šindľové pokrytie a v roku 1860 vysadili lipy.

Keďže Martin sa postupne stával centrom kultúry a spoločenského života, posledný odpočinok na cintoríne nachádzalo stále viac a viac osobností. Ako „národný" sa však začal profilovať až koncom 19. storočia, keď na ňom postupne pribúdali hroby osobností, ktoré v Martine aj po zatvorení Matice slovenskej naďalej pracovali ako redaktori, vydavatelia a tlačiari slovenských novín a kníh, múzejníci, divadelní ochotníci, ale aj slovenskí podnikatelia. Boli to ľudia, ktorí výrazne prispeli k udržaniu slovenského národného života aj v období mimoriadne nepriaznivom pre malé národy v Uhorsku.

Prechádzka po tomto pietnom mieste však nie je len historickým exkurzom, je to zároveň prehliadka netradičných pomníkov či epitafov, ktoré tvorili zvučné mená našej architektúry a umenia. Nielen klasické náhrobníky v tvare krížov a citáty z Biblie, mnoho hrobov je zdobených symbolmi, ktoré pripomínajú život, prácu či záľubu jeho majiteľa.
Nezvyčajným je napríklad náhrobník Juraja Timka (1890 – 1918), ktorý počas I. svetovej vojny slúžil v námorníctve. Ako jeden z mála prežil, keď jeho vojenskú loď Novara zasiahli. Žiaľ, nepodarilo sa mu poraziť španielsku chrípku, tej doma podľahol, a tak mu jeho rodičia nechali na hrob vytesať „jeho“ loď. Spomedzi ďalších pútavých stavieb spomeňme návršie z kameňov a otvorenú mramorovú knihu s textom, ktorá zdobí hrob Andreja Kmeťa (1841 – 1908). Poloodetá žena pozerajúca sa na kaktus v kvetináči bdie nad večným spánkom národného umelca Fraňa Štefunku (1903 – 1974) a jeho manželky Angely. Kamenná plastika znázorňujúca šošovku – ako symbol filmárskej a fotografickej práce zdobí miesto posledného odpočinku Karola Plicku (1894 – 1987).

Na Národnom cintoríne v Martine spí svoj večný sen pozoruhodný zástup osobností slovenskej kultúry, literatúry, politiky a rôznych oblastí vedy i spoločenského života. Čo hrob, to zvučné meno a pozoruhodný životný príbeh, ktoré zozbieral práve Zdenko Ďuriška, ktorý sa venuje výskumu dejín významných slovenských rodov.
Tento reprezentačne spracovaný, bohato ilustrovaný sprievodca unikátnou národnou kultúrnou pamiatkou je určený nielen pred odborníkov - biografistov, historikov, ale aj pre bežných čitateľov, ktorí sa radi dozvedia niečo nové o našich dejinách alebo zaujímavosti zo životov našich známych dejateľov.

Knihu si môžete objednať na objednavky_knihy@snk.sk
Cena: 11,60 €

Od nepamäti sa ľudia snažili zachytiť svoje spomienky a dané okamihy – na stenu jaskyne, papyrus, na kožu či plátno. Ale len pred necelými 200 rokmi ich pokusy a poznatky priviedli k vynálezu, ktorý verne zachytil daný okamih na nosiči. Na takom, ktorý si mohli zavesiť doma na stenu, či uchovať v albume a vrátiť sa k nemu aj po rokoch. Kniha Od dagerotypie po modernú fotografiu vás prevedie našimi zbierkami fotografií od najstarších typov.

Hoci najstarším spôsobom zachytenia obrazu na nosiči je tzv. heliografia (1826), história komerčne využiteľnej fotografie sa začala písať až v roku 1839, kedy L. Daguerre prišiel s nápadom zachytiť pozitívny obraz na postriebrenej medenej doštičke. Slovenská národná knižnica uchováva vo svojom Literárnom archíve aj fotodokumenty, ktoré odzrkadľujú vývoj fotografických techník od najstarších čias. A práve táto kniha predstavuje veľmi atraktívnou formou hlavné míľniky a objavy svetovej fotohistórie na konkrétnych príkladoch z našich zbierok.

Dagerotypia bola novinkou a veľmi rýchlo sa stala slávnou. Problematická však bola dlhá doba expozície – fotografovaná osoba musela pózovať bez pohnutia približne pol hodinu. Okrem toho, výrobcu fotografie ohrozovali ortuťové výpary. A nebolo možné vytvoriť kópiu záberu, takže každá fotografia bola originál, čo zas na druhej strane – teraz zvyšuje jej hodnotu. „Išlo o pomerne drahú záležitosť a keďže sa dagerotypy dali vyrobiť len v jednom exemplári, hľadali sa nové spôsoby výroby fotografií,“ vysvetľuje Mária Valová, odborníčka na staré techniky fotografovania v SNK a zároveň autorka knihy.

Panotypie sú veľmi náročné na ochranu. „Nosičom záberu je čierne voskované plátno alebo koža, takže panotypie sú veľmi náchylné na poškodenie“, hovorí M. Valová. Na plátne sa nechali zvečniť medzi inými aj botanik Ľudovít Medzihradský, národný buditeľ Ctiboh Zoch, panotyp na koži zachytáva napríklad buditeľa Samuela Nováka.
 

Technika ferotypie urobila fotografiu dostupnou pre širokú verejnosť. „Výsledkom je obraz, zachytený na čiernom lakovanom plechu.“ uviedla M. Valová. Stala sa obľúbenou najmä na jarmokoch a púťach - v Paríži to využil v roku 1904 aj Milan Rastislav Štefánik. Pre rozvoj fotografie však bolo veľmi dôležité mať možnosť urobiť z jedného záberu viac kópií (t.j. mať negatív a kópie). Začal sa používať papier – jednovrstvový i viacvrstvový. „Veľký význam pre rozvoj fotografie mal objav tzv. kalotypie (neskôr slaný papier) - jej výroba bola lacnejšia a umožňovala tvoriť ľubovoľné množstvo kópií,“ spresnila M. Valová.

Kniha Od dagerotypie po modernú fotografiu ponúka na 40 stranách prierez dejinami fotografie od roku 1849 až po začiatok 80.rokov 20. storočia, kedy sa začala éra digitálnych fotoaparátov. Autorka veľmi jasne a prehľadne vysvetľuje rozdiely medzi fototechnikami, čo ich robí zrozumiteľnými aj pre technicky nie príliš zorientovaného človeka. Kniha je skvelým darčekom pre milovníkov fotografie ale aj histórie.
Cena: 11,60 eur

Bližšie informácie o publikácií nájdete po kliknutí na obálku.