SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Martin, 7. októbra 2016 - Ako sa choval S. H. Vajanský ku ženám? Aké pamiatky po ňom ukrývajú depozity SNK? Aj o tom hovorili odborníci z rôznych slovenských vedeckých inštitúcií na konferencii venovanej 100. výročiu smrti S. H. Vajanského. 

Poznáme ho najmä ako spisovateľa, národovca, niektorí aj ako novinára. Aj on však bol len človekom, ktorý mal svoju rodinu a osobný život. „Práve takéto podujatia môžu odhaliť poslucháčom taje jeho života, pretože aj on bol len človek z mäsa a kostí, s pozitívami aj negatívami", zhodnotil prínos konferencie profesor Roman Holec, z Historického ústavu SAV v Bratislave. Jeho referát uviedol Vajanského ako predstaviteľa národnopolitickej a mienkotvornej slovenskej elity.

Zápisky z denníkov Alberta Škarvana, týkajúce sa Vajanského, poskytli obraz o rusofilských náladách v našej spoločnosti koncom 19. storočia. Na jednej strane Škarvan - šíriteľ myšlienok nenásilia, propagátor diela L. N. Tolstého a človek, ktorý odoprel vojenskú službu z presvedčenia. Na druhej strane Vajanský, konzervatívny národovec a rusofil, ktorého názory sa prakticky nemenili. „Rusofilská orientácia Škarvana, najmä po hlbšom poznaní situácie v Rusku, sa postupne rozplývala," zdôraznil vo svojom referáte riaditeľ Odboru správy a výskumu pôvodných prameňov SNK, Augustín Maťovčík. Tým, že sa pod vplyvom vlastného presvedčenia vzdal vojenskej služby v roku 1895, si pobúril mnohých národovcov, čo sa prejavilo ignorovaním jeho tvorby aj osoby. „Snahy a ideály aj tých najväčších Slovákov už dávno nestačia. Váš svet je zaostalý a odumretý. Šetrne chcem hovoriť s vami, ale nemôžem vám nepovedať, že vyše názory sú náramne zaostalé a naivné, jemne sa vyjadrujúc – detské alebo chlapčenské," píše vo svojom denníku Albert Škarvan na margo slovenskej spoločnosti v roku 1925.

A. Maťovčík (riaditeľ Odboru správy a výskumu pôvodných prameňov) prezentoval vývoj proruskej orientácie u našich národovcov. D. Kodajová z Historického ústavu SAV predstavila názory S. H. Vajanského na emancipačné snahy slovenských žien.

Najmä študentov zaujímal vzťah Vajanského k ženám a ženskému hnutiu. Tieto súvislosti objasnili referáty Daniely Kodajovej z Historického ústavu SAV a Zdenka Ďurišku zo SNK.

„Vajanský nebol stúpencom emancipácie žien. Nepodieľal sa na vzniku Živeny, keďže bol v roku 1869 len študentom. V jeho rodine sa pod vplyvom prísneho otca o emancipácii žien hovorilo vždy iba v tom význame, že ničí prirodzenosť ženy, škodí ženám, balamúti ich heslami o rovnoprávnosti a tým, čo v rovnoprávnosť uveria, prináša iba nešťastie," konštatovala D. Kodajová vo svojom príspevku. V tom období mladý Svetozár Hurban, prežíva ľúbostné vzplanutie k osudovej žene svojho života, Ide Dobrovičovej. Z ich vzájomnej korešpondencie sa dozvedáme aj spoločne sa formujúce predstavy o spoločnom živote. Hurban bol po uši zaľúbený, ale napriek tomu nebol ani slepý, ani skromný a presne zadefinoval, ako si predstavuje ženu po svojom boku. Na jednej strane snúbenicu ubezpečoval, že jej bude „skalou, o ktorú sa vždy, vždy oprieš", avšak v nasledujúcom liste doplnil, že „...v tebe budem mať vernú a nadovšetko milú, usilovnú, nežnú, poslušnú, domácku, ku mne sa vinúcu úprimnú žienku!", zacitovala z korešpondencie. Po zásnubách v inom liste doplnil, že ju bude zušľachťovať, zamestnávať jej hlavičku, pretože doma dostala „iba ono ľahké moderné vzdelanie, ktoré by ti sotva stačilo, ak máš plniť miesto ženy nádejne prebúzajúceho slovanského muža." Žiaducou emancipáciou pre našich národovcov bola totiž žena vzdelaná avšak „viac v národnom duchu, ako doslovne edukatívne". Ostatné formy emancipácie, ktoré by jej umožnili uplatniť vzdelanie aj napríklad pri získaní zamestnania, už boli nežiaduce. „Za sprievodný znak rastúcej ekonomickej sebestačnosti sa označovala strata ženských vlastností a posilnenie vlastností, ktoré mali zdobiť iba mužov - sebavedomie, aktivita, odvaha. Hanlivo k tomu pridávali obraz emancipovanej ženy, ktorá mala krátke vlasy, okuliare, fajčila - všetko to boli len povrchné znaky modernosti. Taká žena sa stretala hlavne s mužmi, odmietala mať deti a byť mužovi gazdinou," dodala Kodajová.

Aká teda bola žena, ktorá stála verne po boku tohto konzervatívneho muža viac ako 30 rokov? Životnú družku S. H. Vajanského vo svojom príspevku predstavil Z. Ďuriška. „Ida Hurbanová, rod. Dobrovičová bola vzácna žena. Pochádzala z pôvodne nemeckej rodiny, ale aj napriek tomu sa do Vajanského zaľúbila a veľmi ochotne znášala jeho ťažký osud. Napokon prekladala niektoré jeho práce do nemčiny. Zachovala sa veľmi bohatá ľúbostná korešpondencia a to nielen z obdobia spred svadby, ale počas celého života, keďže Vajanský veľa cestoval a bol aj väznený," vysvetlil Z. Ďuriška. Aj napriek tomu, že Vajanský striktne odmietal celkový posun ženy vpred, svojim dvom dcéram dal veľmi dobré vzdelanie, na tú dobu nie celkom bežné.

Na záver konferencie sa účastníci dozvedeli, koľko pamiatok, súvisiacich s Vajanským, sa nachádza v SNK. „Dokopy máme 333 pamiatok - napríklad deväť plastík Vajanského, viaceré jeho maľované portréty, poštové známky, bohato je zastúpená korešpondencia. Najzaujímavejšie sú vecné pamiatky, z ktorých máme napríklad husie brko, ktorým jeho otec J. M. Hurban písal počas revolúcie v rokoch 1848 – 49. Máme časti jeho oblečenia, cigaretové púzdro a špičku – Vajanský bol náruživý fajčiar – ale aj prameň vlasov a zuby," sumarizovala Mária Rapošová z Literárneho múzea SNK.

Ďalšie referáty hodnotili Vajanského ako divadelníka či ako predstaviteľa národno politickej a mienkotvornej slovenskej elity.