Vytlačiť stránku
Poslať upozornenieHistória
Časová chronológia vývoja myšlienky Slovenskej národnej knižnice
Do polovice 19. storočia – pokusy jednotlivcov o vytvorenie zbierok slovacikálneho charakteru (A. Bernolák, J. Ribay, M. Rešetka, V. Čaplovič, M. Hamuljak a iní)
1859 – knižný dar Martina Hamuljaka banskobystrickému gymnáziu so želaním, aby sa táto zbierka raz dostala do celonárodnej kultúrnej inštitúcie, napríklad Matice slovenskej
1863 – snahy novozaloženej Matice slovenskej o zhromažďovanie a ochranu národnej rukopisnej a tlačenej produkcie
1875 – po násilnom zatvorení Matice slovenskej ochabnutie snáh o vytvorenie národnej knižnice
1890 – významné aktivity Národného domu v Turčianskom Sv. Martine v zbierkotvornej činnosti
1893 – založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS)
1919 – obnovenie činnosti Matice slovenskej (MS); budovanie dvoch veľkých zbierok rovnakého zamerania
1927 – zlúčenie Bibliotéky MS a Knižnice Muzeálnej slovenskej spoločnosti
1941 – založenie spolkovej Slovenskej národnej knižnice (jej fond bol neskôr zlúčený s fondami MS); pri konštituovaní knižnice stáli viaceré významné osobnosti slovenského kultúrneho života (J. Škultéty, J. C. Hronský, A. A. Baník a iní)
1954 – MS sa zo zákona stáva národnou knižnicou a knihovedným ústavom
1975 – otvorenie novej budovy na martinskej Hostihore pre zbierky národnej knižnice (dnešné sídlo Slovenskej národnej knižnice)
1983 – nový štatút MS (vznik Slovenskej národnej knižnice v rámci MS)
1991 – zákon o MS kodifikoval jej funkciu ako národnú knižnicu Slovenska a Slovákov a ako národné bibliografické centrum
1997 – novým zákonom o MS sa táto inštitúcia stala verejnoprávnou, funkcie Slovenskej národnej knižnice sa vplyvom nejasných finančných pravidiel obmedzili, časť najdôležitejších funkcií bola so súhlasom vedenia MS prenesená do Univerzitnej knižnice v Bratislave
2000 – zákonom č. 183/2000 bolo Slovenskej národnej knižnici v Martine zabezpečené samostatné postavenie štátnej kultúrnej inštitúcie.
Myšlienka založenia a budovania
Slovenskej národnej knižnice má svoje korene v období slovenského národného obrodenia; podľa znalcov dejín knižníc na Slovensku ide o prvú polovicu 19. storočia. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že slovenské národné obrodenie, aj napriek zložitým hospodárskym, národným a kultúrnym pomerom v mnohonárodnostnej Rakúsko-uhorskej monarchii, predstavuje v oblasti zberateľstva a budovania rôznych typov knižníc vrcholnú fázu zberateľskej aktivity na Slovensku. V špecifických slovenských pomeroch, bez štedrých mecénov, bez ústrednej kultúrnej ustanovizne muzeálneho či špeciálneho knižničného typu, akými sa už v tom čase prezentovali susedné národy (Széchényiho knižnica v Pešti, knižnica Národního muzea v Prahe, Hofbibliothek vo Viedni, Ossolineum vo Ľvove, univerzitné, šľachtické a iné knižnice v európskych kultúrnych centrách), hlavná aktivita v oblasti zbierania, uchovávania a sprístupňovania starej i súdobej produkcie pripadla na Slovensku obetavým jednotlivcom. Poprední slovenskí obrodenskí dejatelia si uvedomovali, že knihy a knižné zbierky sú kultúrnym fenoménom národa, lebo uchovávajú sumu dokladov o národnom bytí a žití, o dejinách, etnicite, kultúre, filozofii a duchovnej podstate národa.
Viacerí slovenskí dejatelia v obrodeneckom období, medzi nimi aj známi vedeckí bádatelia, boli vlastníkmi rozsiahlych knižných zbierok, organizátormi i teoretikmi knihovníctva. Napríklad polyhistor Adam František Kollár (1718 – 1783), rodák z Terchovej, bol dlhoročným riaditeľom Dvorskej knižnice vo Viedni (Hofbibliothek); jeho bohatá osobná knižnica bola po učencovej smrti roku 1783 vydražená. Vzácna knižnica slavistu Juraja Ribaya (1754 – 1812), ktorý už roku 1793 vypracoval projekt Spoločnosti česko-slovanskej – jej organickou súčasťou mala byť aj knižnica – sa napokon dostala sčasti do zbierok Széchényiho knižnice. Iný významný slavista európskeho formátu Pavol Jozef Šafárik (1795 – 1861), ktorý roku 1826 stál pri založení Matice srbskej a roku 1827 uvažoval aj o založení Matice slovenskej, bol neskôr kustódom a od roku 1848 riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe.
Z 30. rokov 19. storočia máme vzácny doklad
o myšlienke ústrednej národnej knižnice Slovákov, o založení ktorej uvažoval v Budíne pôsobiaci slovenský obrodenecký dejateľ Martin Hamuljak (1789 – 1859). Písal o tom vo svojom liste P. J. Šafárikovi z 26. júla 1829. Žiaľ, ani tento, ani ďalšie pokusy o založenie národnej knižnice Slovákov v prvej polovici 19. storočia sa zrealizovať nepodarilo. V takejto situácii obetaví zberatelia kníh a rukopisov na Slovensku svoje zbierky potom venovali školským, cirkevným a iným knižniciam a inštitúciám (Bratislava, Levoča, Trnava, Kežmarok, Košice, Prešov a inde), kde slúžili na výchovu mládeže a šírenie kultúry a osvety. Exemplárnym príkladom naznačenej horlivosti je knižnica najväčšieho slovenského obrodenského zberateľa a milovníka kníh Vavrinca Čaploviča (1778 – 1853), obsahujúca zhruba 60 tisíc zväzkov kníh a tlačí od inkunábul až po tlačenú produkciu prvej polovice 19. storočia. Čaplovič túto vzácnu knižnú zbierku venoval roku 1839 svojim rodákom na Orave, kde ju dodnes uchovávajú a sprístupňujú v účelovo postavenej knižničnej budove.
O tom, že myšlienka založenia národnej knižnice na Slovensku bola v kruhoch obrodenských dejateľov stále živá, svedčí úsilie spomínaného Martina Hamuljaka. Keď tento horlivý zberateľ kníh videl, že Slováci nemajú centrálnu kultúrnu inštitúciu muzeálneho či knižničného typu, rozhodol sa roku 1858 venovať svoju knižnú zbierku (tvorilo ju do 3 tisíc zväzkov kníh, rukopisov, obrazov a rytín) katolíckemu gymnáziu v Banskej Bystrici s tou podmienkou, že ak vznikne celonárodná ustanovizeň, jeho knižnica sa potom odovzdá do jej vlastníctva. Želanie zberateľa sa v plnom rozsahu realizovalo po založení Matice slovenskej roku 1863.
Matica slovenská vykonala v 60. a 70. rokoch 19. storočia
zakladateľské dielo v zhromažďovaní tlačených, rukopisných, obrazových, muzeálnych a iných zbierok o dejinách a kultúre slovenského národa. Matiční činovníci si plne uvedomovali, že bez vybudovania národnej knižnice nemožno poznať dejiny Slovenska a vlastnú národnú kultúru Slovákov, ktorou sa prezentujú v európskych i svetových reláciách. V takejto koncepcii knižnica Matice slovenskej, budovaná v rokoch 1863 – 1875 najmä z darov jednotlivcov (jej základ tvorila spomínaná knižnica Martina Hamuljaka, potom knižnica Michala Rešetku a ďalšie), reprezentovala prvú slovenskú národnú knižnicu. Pravda, v porovnaní s rozsiahlymi národnými a inými knižnicami našich susedov išlo o veľmi skromnú knižnicu (obsahovala približne 10 tisíc zväzkov), ktorá navyše mala v ťažkých a Slovákom nežičlivých národnostných pomeroch zložité osudy.
Po zrušení Matice slovenskej v roku 1875
zostali jej knižné, muzeálne a iné zbierky dlhé desaťročia zatvorené v matičnej budove v Martine. Začiatkom 20. storočia ich preniesli do Nitry a čiastočne do Széchényiho knižnice v Budapešti, odkiaľ sa definitívne vrátili na Slovensko až v rokoch 1940 – 1943. Medzitým sa v dôsledku absencie celonárodnej ustanovizne o zbieranie, uchovávanie a sprístupňovanie tlačených, rukopisných, muzeálnych a iných zbierok starali rôzne spolky a združenia. K nim patrilo združenie pod názvom Múzeum a Bibliotéka (vzniklo v Martine roku 1890) a najmä Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorá bola založená v roku 1893. Hlavným iniciátorom jej vzniku bol neúnavný archeológ a etnograf Andrej Kmeť (1841 – 1908). Obe uvedené združenia po zlúčení svojich knižných zbierok a cieľavedomej zberateľskej činnosti v prvých desaťročiach 20. storočia vybudovali vedeckú knižnicu v rozsahu okolo 65 tisíc zväzkov.
Po oživotvorení Matice slovenskej v roku 1919
ktorá pokračovala v budovaní svojej Bibliotéky, sa rozsiahla knižnica Muzeálnej spoločnosti spojila s matičnou Bibliotékou, a takto sa vytvoril základ zhruba stotisícovej reprezentatívnej národnej knižnice Slovákov, umiestnenej v novopostavenej budove Matice slovenskej v Martine (1927). Zbierky tejto knižnice sa v nasledujúcom období rozrástli o prírastky súbežnej knižnej i časopiseckej produkcie slovenských vydavateľstiev a nakladateľstiev, o dary jednotlivcov a inštitúcií, ako aj kúpou. Do konca roka 1953 tvorilo knižničný fond už vyše 300 tisíc zväzkov. O akvizíciu, spracovanie a sprístupňovanie tohto vzácneho fondu sa staral tím knihovníkov, ktorý od roku 1938 viedol matičný bibliotekár a archivár, významný kultúrny historik Anton Augustín Baník; zároveň mal na starosti aj rukopisné zbierky matičného Literárneho archívu, tvoriaceho súčasť Bibliotéky.
Matica slovenská ako ústredná kultúrna inštitúcia Slovákov plnila v medzivojnovom období 20. storočia nezastupiteľné úlohy v oblasti organizovania spoločenskovedného výskumu (prostredníctvom svojich vedeckých odborov), rozvíjania divadelného života (Ústredie slovenských ochotníckych divadiel), osvetovej práce (miestne odbory po celom Slovensku), vydavateľskej činnosti, ako i v ďalších sférach kultúrneho života. Z tohto dôvodu starostlivosť o Bibliotéku ustupovala do úzadia. Preto už v polovici 30. rokov minulého storočia možno registrovať podnety na založenie a vybudovanie oficiálnej Slovenskej národnej knižnice. Knižnica bola napokon založená 1. mája 1941, vznikla v lone Matice slovenskej na spolkovom základe a jej knižné fondy dosiahli koncom roka 1953 objem 100 tisíc zväzkov. Týmto sa v Martine duplicitne budovali dve nezávislé knižnice, čo spôsobovalo nežiaduce komplikácie. V dôsledku vzniknutej situácie a pod vplyvom zložitých spoločenských a kultúrnych pomerov v Československu po druhej svetovej vojne, ktoré výrazne zasiahli do pôsobenia a štruktúry Matice slovenskej, bola na základe rozhodnutia Slovenskej národnej rady z 27. apríla 1954 Matica slovenská uzákonená ako Ústredná Národná knižnica a Knihovedný ústav. V nej sa spojili zbierky matičnej Bibliotéky a Slovenskej národnej knižnice, predstavujúce v tom čase zhruba 428 tisíc zväzkov. Zbierky Slovenskej národnej knižnice sa potom v 70. a 80. rokoch uplynulého storočia systematicky rozširovali (povinné výtlačky slovenských vydavateľstiev, kúpy, dary, presuny knižničných fondov). Od roku 1975 boli umiestnené v novopostavenej špecializovanej knižničnej budove na martinskej Hostihore – vyvýšenej terase na východnom okraji mesta.
Sídelná budova Slovenskej národnej knižnice
postavená v rokoch 1964 až 1975, je dominantou mesta Martin. Objekt, 42-metrov vysoký a 110 dlhý má 14 podlaží a 10 000 štvorcových metrov plochy, bol postavený technológiou zdvíhaných stropov a je obložený betónovými fasádnymi obkladmi. Súčasťou budovy je niekoľko umeleckých diel od popredných slovenských výtvarníkov – Jozefa Kostku (socha Pochodeň pred hlavným vchodom), Fraňa Štefunka (busty významných dejateľov), Vincenta Hložníka so synom (nízky reliéf na priečelí budovy nad hlavným vchodom z betónových panelov), Vladimíra Kompánka (päť drevených platík v priestorovej kompozícii, ktoré vychádzajú z tradície ľudového umenia – átrium), Milana Laluhu (veľká olejomaľba na stene pred vchodom do univerzálnej študovne Zlatá niť), Eleny Bellušovej (biely sádrový reliéf pretkávaný zlatom – Zlatá niť), Václava Cíglera (sklená plastika uprostred vestibulu na prízemí) a iných.
Organizačnú štruktúru Slovenskej národnej knižnice
v rámci Matice slovenskej upravovali viaceré zákony a štatúty z rokov 1973, 1983, 1991... V dôsledku extenzívneho rozvoja činností Matice slovenskej v spolkovom hnutí, ktoré neraz prerástli do konkrétnych politických aktivít, dochádza k istému potlačeniu významu inštitučnej zložky Matice slovenskej, hlavne Slovenskej národnej knižnice. Keď sa Matica slovenská podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 68/1997 stala verejnoprávnou inštitúciou, funkcie Slovenskej národnej knižnice sa obmedzili a niektoré dokonca presunuli do Univerzitnej knižnice v Bratislave. Knihovnícka i značná časť kultúrnej verejnosti na Slovensku sa postavili proti takémuto vývoju situácie okolo Slovenskej národnej knižnice. Výsledok tohto masívneho úsilia bol zhmotnený v podobe Zákona Národnej rady Slovenskej republiky o knižniciach č. 183/2000 z 12. mája 2000, ktorým sa Slovenská národná knižnica odčlenila od Matice slovenskej a stala sa samostatnou štátnou kultúrnou ustanovizňou.
Zákonom o knižniciach z roku 2000
sa definitívne zavŕšil dvojstoročný proces formovania a realizácie myšlienky Slovenskej národnej knižnice, ktorá od 1. júla 2000 spravuje, ochraňuje a sprístupňuje okolo 3 200 000 knižničných jednotiek, zhruba 1 360 000 jednotiek rukopisov a obrazových dokumentov, vyše 167 000 biografických dokumentov a materiálov. Ak porovnáme desaťtisícový zbierkový fond Matice slovenskej z roku 1875, považovaný za základ národnej knižnice Slovákov, s dnešným počtom tlačených, rukopisných, odborných a iných zbierok Slovenskej národnej knižnice, dosahujúcim počet okolo 4 800 000 jednotiek, ukáže sa nám obrovský nárast týchto zbierok. To všetko v rôznych podobách dokumentuje kultúrny vývin slovenského národa.
Slovenská národná knižnica ako vrcholná knižničná ustanovizeň Slovákov sa v súčasnom období organicky začleňuje do siete národných knižníc Európy i sveta.